Padlé dvojča

Myslel som, že je po všetkom. Svetlá zhasli, hlasy stíchli. V diaľke nie je počuť nič. Srdce už nebúcha, rád by som povedal, že údery išli pomaly do stratena, no realita je trocha iná. Z časti sa dá argumentovať, že to bola už dlho predvídaná smrť, no ja som v to neveril. Neveril som, že som schopný vraždy. Ukončiť to puto bola ale nevyhnutná súčasť môjho života, bez ktorej by som sa nevedel vymotať z povrazov, ktoré ma každým rokom silnejšie a silnejšie zvierali. Ostalo nás málo, no zato tí najsilnejší. Zostal som len ja a moje pokrvné dvojča ochutnalo trpkosť svojej pokrivenej povahy. Vstupom na vysokú školu som si začal všímať detaily, nad ktorými som častokrát krútil hlavou a boli to pre mňa výstražné indikátory, ktoré začali rozdeľovať naše záujmy, myslenie, správanie a budúcnosť. Potreboval som len náboj v mojej diktovanej existencií na to, aby som dostal silu ujsť.

Hnevá ma, že mi najbližší vkladajú do úst otázniky a výčitky s rozhodnutím, ktoré z mojej strany nikto nikdy nečakal. Avšak bol som len tichá ozvena dlhodobo zaužívanej tradície, ktorá sa stala pozorovateľom, vnímateľom a nadobudol som vlastné pocity hnevu nad skazene zidealizovaným životom, ktorý mal vo mne slepo vyvolávať pocit bezpečia. Ten pocit sa stal dôvodom, prečo som hľadal odpoveď inde. Našiel som ju. Bola nežná, krehká a tak zraniteľná. Priznám sa, že nikdy som nepoznal tak dokonale zladenú krásu, inteligenciu a silný charakter, ktorý sa nachádza v jednej láskavej bytosti s jantárovým pohľadom. Vtedy máte pocit, že dokážete všetky vaše sny a túžby pretvoriť na skutočnosť - rozbehnete sa za jej úsmevom veriac, že keď vyskočíte – vzlietnete. Nebolo ťažké prepadnúť láske k Paťke. Preto žiarlivosť, akú dokázala v sebe nadobudnúť žena, hrdo bijúca sa za výnimočné miesto sestry, ktorá si myslí, že je v skutočnosti tou jedinou a pravou partnerkou, spôsobila  potrebu vyrovnať sa mi na vzťahovej rovine. Nemožné, pretože aby človek dokázal skutočne milovať či byť milovaný, musí v sebe mať vnútornú nesebeckú čistotu pre prijatie druhého človeka. Preto môj pohár trpezlivosti  pretiekol.

Žiarlenie, následné ohováranie, nutkavá potreba na silu stretnúť osobu, ktorá surovo, bez varovania ukradla klenot z pod jej rúk, len aby si mohla vo svojej chorobnosti a zlosti potvrdiť, že „naozaj ju môže začať nenávidieť“ (citujem). Plán s pretvorením si brata na poslíčka do domáceho otrokárskeho prostredia nevyšiel. Nárokovanie si na prežitky, zážitky, čas a dokonca mne požičaný majetok boli neodmysliteľnou súčasťou každodenných strastí po dobu skoro jeden a pol roka. Ticho pred búrkou bolo až príliš dlho trvajúce, no vietor sa nedá skrotiť. A ja som po výskoku naozaj vzlietol, vietor ma uniesol do sveta, kde nepoznali žiarlivosť, závisť, kde pravda nebola nástrojom hnevu, nenávisti ale slobody a akceptácie. V mojich očiach bol tento svet zo strany rodiny predstavovaný dovtedy ako nesprávny, zlý. Pričom až tu som našiel rovnováhu, šťastie, lásku k zvieratám, k životu i k žene. Zistil som aký je skvelý pocit úspechu, ktorý sa dostaví pri určení si reálnych cieľov, a že obrátenie sa za predchádzajúcim obdobím by bol krok späť, lebo viem, že aj o 10 rokov všetko zostane rovnaké ako je teraz. Bez pohnutia či vývoja - tie prázdne pohľady s krivdou v očiach.  

Na záver by som len zakričal do sveta minulosti odkaz, ktorý viem, že sa nestratí – buď šťastná (naozaj úprimne šťastná) s kamarátkami, ktorým závidíš a v kútiku duše ich život nenávidíš, s vymyslenými partnermi, ktorí budú sileným pokusom frustrácie..ale hlavne v rodine, kde je pravda ukrytá.

Skutočným dvojčaťom je ten, kto dokáže priať, podporovať a nie brať, nenávidieť či snažiť sa priblížiť môjmu neuchopiteľnému vetru. Ostalo nás málo, no zato tí najsilnejší.